Zelená nálepka | Moje svedectvo z iného uhla

4.12. 2016Michal Prno764x

Osobné svedectvo pripravené pre znovuzrodených kresťanov. Pre katolíkov alebo hľadajúcich odporúčam najskôr prečítať moje svedectvo napísané z pohľadu bývalého katolíka.

Zelená nálepka

Keď som bol dieťa, spávali sme s bratom na poschodovej posteli. On hore a ja dole. Na drevený rošt, ktorý držal horný matrac som si ceruzkou nakreslil lietadlo a tiež nalepil pár nálepiek. Na jednej z tých nálepiek bol obrázok a pod ním krátky text. Pozeral som sa na ten obrázok vždy, keď som išiel spať a vždy, keď som vstával. Jednoducho vždy, keď som ležal na posteli. Pod tým obrázkom bol text, ktorý sa mi vryl do pamäti. Vtedy som ale ešte netušil aký je pravdivý.

Astrológia, Moje svedectvo - Otrok Krista

Ako som postupne rástol, začal som hľadať zmysel života a odpoveď na otázku: „Kto som?“. Ako správny katolík, ktorý v živote nečítal Bibliu, som siahol po horoskopoch. Najskôr po tých zábavných v časopisoch. Nebolo to celkom ideálne, lebo som sa narodil takmer presne na prelome znamení, takže v jednom časopise som bol jedno znamenie a v druhom druhé. Začal som po tom teda pátrať a tak som postupne pochopil význam slnečného horoskopu, potom čínskeho, neskôr mesačného a ďalších iných. Niečo som sa dozvedel, ale stále som nevedel kto som a ani čo je zmysel života.

A tak som v pátraní po zmysle života prešiel od horoskopov na iné metódy, ktoré sa snažia dať odpoveď na otázku „Kto som?“. Napríklad:

  • čítanie z ruky
  • čítanie z tváre
  • numerológia
  • typológia podľa krvých skupín
  • tibetská náuka o siedmych typoch
  • a mayers-briggsovej typologický index

Výsledok? Stále nič! Odpoveď na otázku: „Kto som?“ a „Načo žijem?“ nikde poriadne nebola. Všade bola kopa informácii a ja som sa to snažil dať v hlave nejako dokopy, ale žiadneho konkrétneho výsledku som sa nedopátral.

Hriech a jeho chápadlá

Pomedzi to sa do môjho života začal postupne viac a viac vkrádať hriech. Do kostola som síce chodil vždy, keď bolo treba, na omši som robil tiež, čo bolo treba, ale na spoveď som nakoniec chodil už iba raz do roka. Vždy to bolo s veľkým odporom, lebo moje hriechy sa opakovali. Stále tie isté a už mi to bolo trápne. Spoveď mi nijako špeciálne nepomohla. Na chvíľu mi síce bolo lepšie, ale tá chvíľa trvala rádovo hodiny. Bol som jednoducho otrokom hriechu. Odpoveď na otázku „Kto som?“ som nenašiel, svet nedával zmysel a vo svojom vnútri som mal dieru, ktorá sa nedala zaplniť. Niečo mi chýbalo.

Tá nálepka, ktorú som mal v detstve nad hlavou každý deň, mala pravdu.

V istom momente som dokonca s kamarátom filozofoval, že najlepšie by bolo, keby ma Boh úplne vymazal z existencie. Už ma nebaví existovať, nechcem ani peklo, ani nebo, nechcem nič. A ak ma Boh nevie vymazať alebo nemôže, lebo by sa tým zdeformoval časopriestor, tak nech ma po smrti uvedie do nejakej trvalej kómy a hotovo. Už ma to nebaví, už nechcem existovať.

V istom momente som dokonca s kamarátom filozofoval, že najlepšie by bolo, keby ma Boh úplne vymazal z existencie.

Napriek tomu som bol stále hladný a smädný po zmysle života. A okrem toho veľmi nespokojný s tým, čo mám. Zdalo sa mi, že som urobil chybu. Mám rodinu a táto „chyba“ sa už nedá napraviť. Som odsúdený na tento hrozný život, zlý manžel, zlý otec. A ešte aj tie prekliate hriechy. Nevedel som sa ich zbaviť. Dokonca ma začali ovládať až tak, že som sa postupne nejako dopátral k tomu, že možno mám v sebe démona. A aj som tušil ako sa asi ku mne dostal.

Krik z pekla

Keď som mal totiž asi 17-18 rokov a robil som jednu veľmi Bohu nemilú činnosť, počul som „krik z pekla“. Predstav si nasledovné. Sedíš pred dverami, napríklad ako v čakárni u doktora. Za dverami je miestnosť, v ktorej hrá na plné pecky hlasná hudba. Ty sedíš pred tými „polstrovanými“ dverami a spoza dverí počuješ hlasnú, ale tlmenú hudbu. Zrazu niekto zvnútra otvorí dvere a ty tú hudbu počuješ hulákať úplne naplno a s maximálnou intenzitou priamo na teba. Potom ten človek zavrie, hudba je zase tlmená. Takto nejako som vnímal ten „krik z pekla“.

Krik z pekla, Moje svedectvo - Otrok Krista

Všade bolo ticho. Zrazu sa akoby dva metre za mnou otvoril poklop, bolo počuť naozaj hrozný krik ako keď niekto trpí v ohromných bolestiach, ako naozaj niečo pekelné, potom sa ten poklop uzavrel a zase bolo ticho. Bolo to ako keby niekto otvoril poklop na pekle, vyšiel ním a poklop sa za ním zavrel. A ten niekto bol démon, ktorého existenciu som si uvedomil až o mnoho rokov neskôr. Dokonca som si raz veľmi, veľmi dávno čítal o jednom človeku, ktorý sa za podobných okolností dostal k démonovi tiež. Vtedy, keď sa to stalo, ma to extrémne vyľakalo. Úplne som sa triasol a mal som hrozný strach ešte niekoľko hodín. Postupne som to však „rozchodil“ a život išiel ďalej.

Bahno hriechu

V bahne hriechu som sa postupne už nielen brodil, ale bol som v ňom až po uši a nevedel som, čo ďalej. Jedného dňa sa mi sníval sen. Chodím po rovnej streche vysokého domu, niečo ako panelák s plochou strechou. Prídem na okraj a chodím po okraji strechy. V istom bode sa zastavím, lebo tam dole podo mnou je niečo ako oblak. Postavím sa chrbtom k okraju budovy, rozpažím a uvažujem, že chcem padnúť dozadu do toho oblaku. Sen končí, ale ten pocit vo mne ostáva. Chcem to. Chcem sa pustiť, chcem padnúť a zažiť to oslobodenie. Nie smrť, ale ten pocit, že padám a tam dole ma niekto chytí. Toto chcem. Chcem zaplniť obrovskú dieru v mojom vnútri.

Tá nálepka, tá nálepka z detstva má stále pravdu…

O pár mesiacov na to sedím vo svojej kancelárii, ponorený v depresii. Pozerám New Age autora, ktorý je vraj duchovným otcom filmu Tajomstvo (The Secret). Rozoberá dnes veľmi obľúbenú filozofiu o sile Vesmíru, sile myšlienky a podobne. Dáva mi to čiastočný zmysel, má to premyslené, ale mne to nefunguje. Som v depke, prejedám sa a hovorím si, že najradšej by som bol niečo ako žoldnier, nájomný vrah alebo účtovník mafie. Jednoducho niečo, kde by som nemusel nad ničím uvažovať. Chcem nejakého Pána. Nebaví ma byť akože slobodný a pritom otrokom. Chcem byť akože otrokom a pritom slobodný. Pripomínam si ten sen zo strechou a oblakom dole a chcem skočiť. Hneď teraz.

Život stále nedáva zmysel, je bezcenný a prázdny. V bahne teraz nie som už iba po uši, topím sa v ňom, strácam nádej, nenávidím ho, nenávidím toto bahno, ale nevládzem bojovať. Nemám síl, démon preberá opraty a mne začína byť všetko jedno.

Totálne dno

Vtedy, takmer presne v ten deň, kedy dosahujem úplne dno vlastnej zvrátenosti, sa však na mojej ceste objaví svetielko nádeje. Stretávam človeka, ktorý mi počas úplne nesúvisiaceho rozhovoru, dáva modlitbu spasenia. A ja začínam otvárať dvere na niečom, čo mi začína dávať zmysel. Počúvam amerických kresťanských kazateľov niekoľko hodín denne. Ani to mi nezabraňuje topiť sa v bahne, ale cítim, že som na dobrej stope. Počúvam Johna MacArthura, Paula Washera, Dereka Princa, Johna Pipera, pozerám videá, ktoré natočil Ray Comfort. Hodiny a hodiny videí, kázaní v angličtine a tiež čítania rôznych textov. Modlím sa tú modlitbu spasenia, čo som dostal, už po niekoľký krát, ale akosi nezaberá. Žiaľ nie je to čarovná formulka. Horko plačem usvedčený zo svojich hriechov, prosím o záchranu, ale stále nič.

V istom bode sa dostávam k videu o vyháňaní démonov od Dereka Princa. Krok po kroku proces ako to urobiť. Spomínam si na môj zážitok z minulosti a hovorím si: „Áno, toto musím urobiť, toto potrebujem, musím sa zbaviť toho démona.“. Pustím si to video a pozriem si ho. Na druhý deň sa rozhodnem si ho pustiť znova, ale teraz presne urobiť, čo tam hovorí. Pozriem si ho teda a na konci je ten postup vyháňania démona. Opakujem ten postup krok po kroku, prekladám si to, hovorím poriadne nahlas. Priznávam hriechy, ľutujem ich, odpúšťam konkrétnym ľuďom, vzdávam sa všetkého okultu a falošných náboženstiev, staviam sa pri Krista a proti satanovi a prosím ho o záchranu. Nakoniec tiež vyznávam Krista ako svojho Pána ako Pána svojho života. Vzdávam sa všetkého v jeho prospech. Úplne všetkého. Obrazne stojím na vysokom dome, rozpažím ruky a padám vzad…

Ježiš je Pán, môj Pán

Video končí a ja cítim vnútorný pokoj. Modlitba spasenia predtým nepomohla, neviem, či toto pomôže, ale už fakt neviem, čo viac by som mohol urobiť. Čo môžem stratiť? Už nemám, čo stratiť. Ak sa niečo nestane, bahno mojich hriechov o chvíľu vypláva na povrch a potom mi už bude ale naozaj všetko jedno. Vyznal všetko, čo som vedel. Viac jednoducho nemám. Priznal som hriechy, oľutoval, odpustil všetkým, vzdal sa okultu, falošných náboženstiev a z Krista spravil Pána svojho života. Dokonca som hneď nato vyhodil všetky „sväté“ obrázky, ružence a kríže a čo aký okultný predmet som doma našiel, rovno do smetiaka.

Nastáva nový deň, Moje svedectvo - Otrok Krista

A bol večer, a bolo ráno, prvý deň…

Bod zlomu

Som spasený, ale ešte o tom neviem. Viem však, že od toho dňa všetko bahno zmizlo, démon sa vrátil tam odkiaľ prišiel. Už nikdy som si nežiadal to, čo som si deň predtým nedokázal odoprieť. Stal sa zázrak, môj život sa zmenil, lebo ja som sa zmenil. Ježiš je môj Pán a fakt ma zachránil.

Pokračoval som v pozeraní amerických kazateľov, kúpil Roháčka a začítal sa do Biblie. Wau! Dovtedy som Bibliu poriadne nečítal, ale teraz bola ako živá. Hltal som ju a všetko poznanie, ktoré som dovtedy mal a bolo nejako zablokované zrazu prešlo akoby lievikom a ja som tomu všetkému začal chápať úplne komplexne a naplno. Biblia bola zrazu úplne jasná a zrozumiteľná. Ešte dnes si totiž pamätám ako som v roku 2010 sám so sebou bojoval o to, či je pápež biblická funkcia alebo nie. Vtedy mi to prišlo ako keby som Písmo čítal cez hrubé zakalené sklo. Teraz bolo sklo preč a Biblia sa mi čítala úplne ľahko. Bol to super pocit.

Cesta ďalej

Ďalšie veci spomeniem iba v skratke, aby to nebolo príliš dlhé. Dal som sa pokrstiť v Komárne u Barkóciho, lebo som nevedel, kto iný by ma mohol pokrstiť a veľmi som to chcel urobiť. Postupne som navštívil pár charizmatických zborov aj charizmatických kresťanov, ktorí nemajú zbor. Následne som ale celý tento letnično-charizmatický smer odmietol. Tie isté metódy na prácu s masami totiž používajú New Age motivátori. A vždy je to o tom istom – ja, ja, ja a ešte raz ja. Čo chcem ja a čo môže Vesmír urobiť pre mňa a ako silou myšlienky ovládam svet. To hovoria motivační rečníci New Age štýlu. Čo chcem ja a čo môže Ježiš urobiť pre mňa a ako vierou ovládam svet, tak to hovoria zase charizmatici. To isté, len v ružovom. Povedal som si, že tak to teda nie…

Začal som preto hľadať biblických kresťanov (ľudí, ktorí Bibliu považujú za jedinú, neomylnú a plne dostačujúcu autoritu pre svoj život a neuznávajú žiadne doplnky, ktoré by mali rovnakú váhu a dôležitosť) a niekde v tom období som si tiež z milosti Božej s pomocou Paula Washera vybojoval vnútorný zápas so satanom o istotu spasenia. Nakoniec som sa po piatich mesiacoch po mojom obrátení dostal k informácii o jednom zhromaždení v Bratislave a rozhodol som sa prísť. Po kázaní prišiel za mnou pastor, dal som mu malý kvíz a tak som ostal.

Záver

Nakoniec vám ešte prezradím, čo bolo na tej nálepke na mojej posteli. Bola tam nakreslená veľká ruka, v ktorej ležal celý človek. Kľudne tam mohol spadnúť tak, že sa postavil na okraj domu, rozpažil a padol vzad. Ležal tam, pokojný a šťastný. No a ten text pod obrázkom znel: „Stvoril si nás pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“

Pokojné more, Moje svedectvo - Otrok Krista

Moje srdce je dnes pokojné, ponorené do pokoja, ktorý svet nemôže dať. Ďakujem ti Pane, že si na mňa na kríži nezabudol. Kúpil si si ma svojou krvou a konečne som slobodný…

Na úplný záver ešte poviem svoj názor, že prečo v mojom prípade modlitba spasenia nefungovala a prečo fungoval ten postup Dereka Princa. Hlavný rozdiel bol, podľa mňa, v podriadení sa Kristovi, v uznaní Krista ako svojho Pána. Bez toho, aspoň podľa mňa, nie je možné byť spasený.

Doplnenie

Po asi troch rokoch u mňa nastala zmena v tom ako vnímam letnično-charizmatický smer. Už ich neodmietam ako celok, zriekol som sa učenia, že dary skončili a rozlišujem medzi znovuzrodenými kresťanmi s charizmami a medzi rôznymi extrémami, ktoré viac, či menej súvisia s duchom kundalini, teda s niečim, čo prichádza z hinduizmu, resp. z východných náboženstiev.

Michal Prno
Michal Prno

Odmalička som bol vedený ku katolíckej viere. Nič iné som nepoznal a nič iné mi ani nechýbalo. Bol som miništrant, neskôr kostolník a stále katolík. V roku 2010 som po istých udalostiach došiel k názoru, že funkcia pápeža nemá s Bibliou nič spoločné a prestal som chodiť do kostola. Nasledovalo hľadanie a tápanie, motanie sa v kruhu a pokračujúci duchovný úpadok, ktorý začal ešte, keď som bol katolíkom. Úplné dno svojej zvrátenosti som dosiahol začiatkom apríla 2015. Celý môj príbeh si môžeš prečítať tu.

(Mt 7,21) Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach.

Informáciu o autorských právach nájdeš tu. Chceš mi niečo odkázať? Pokračuj sem. Zaujímajú ťa nové články? Dám ti vedieť!